Boh je gentleman

Autor: Simona Mikulova | 7.10.2019 o 8:43 | (upravené 10.10.2019 o 19:19) Karma článku: 2,12 | Prečítané:  741x

Nie veľmi príjemná manipulácia 50 kg nákladu s miernou dávkou pomaly prichádzajúceho stresu. Parížska dopravná špička v osem hodín ráno, pár metrov trasy z Rue Turbigo, od stanice metra Temple k Republike, žiaden taxík.    

Po dvoch zrušených taxíkoch a ďalšom, ktorému by to ku mne trvalo pol hodinu, už s polhodinovým omeškaním, to pánovi na recepcii svojho hotelu neverím a heroicky odchádzam na hektickú križovatku, chytiť si taxík sama. Uber mi nefunguje a žiadne zelené taxíky nevidím. Prosím svojich anjelov aby mi zoslali nejaký taxík. Sme predsa v Paríži. 

Pravá ruka ťahá polovicu nákladu, môj kufor, ktorý bol zbalený na šesť týždňov do šiestich rôznych krajín. Týždeň na Malte, dva týždne v Antverpách, následne Viedeň, Praha, päť dní v Miláne a posledné dva týždne v Paríži. Ľavá ruka ťahá posledné zvyšky vecí, ktoré odpočívali pár mesiacov v mojom poslednom domove, v parížskom byte v Marcadet Poissoniers. Keď prestávam dúfať, že na letisko dorazím včas, vidím taxík. 
"Vous allez où ?"
"L´aéroport Charles de Gaulle", odpovedám a jemne mi poklesne adrenalín. Tam rozhodne nepôjdem, odpovedá a frčí preč. Anjeli, Gábi, potrebujem taxíkom hodiť na letisko, takto mi pod zadkom nikdy nehorí. 
Minútu na to mávam na jediný blikajúci zelený taxík na Place de la République. Stihnem to, inshallah.

Ako tomu už ale býva, na francúzskom Charles de Gaulle, veci málokedy fungujú načas alebo sa tam hostia rôzne štrajky povestnej francúzskej nátury. Let do Prahy mešká hodinu a na môj prestup v Prahe mám presne 45 minút. Zamýšľam sa nad alternatívou, tou, ktorú som moc nechcela uvítať, že zostanem zaseknutá v Prahe. To tam už radšej prespím, pomyslím si a napadá mi, že si aspoň večer zajdem do Duende. Po prílete do Prahy sa teda nikam neponáhľam, kľudne vykračujem, s pyšným vedomím, že som svoje posledné pracovné týždne zase raz zvládla aj bez teleportu, keď zrazu začujem ako pani Mikulovú vyzývajú, aby sa urýchlene dostavila na gate C13. Pani Mikulová sa rozbehne čoby štart na 400-vke a uteká k takmer uzatvorenému gatu. 
Nepredpokladám, že môj náklad sa stihne presunúť do môjho druhého lietadla, preto sa uisťujem. " Áno, pani Mikulová, na batožinu lietadlo počká." Nie som síce žiadna pani ale ďakujem. 

Na druhú stranu, ako tomu už býva na letisku košickom, na ktoré nemám tú česť často lietať, batožina sem nikdy z neznámych dôvodov nedorazí. Nikde inde na svete sa mi to nedeje, v rodnom kúte sveta áno. Nevadí, privezú mi ju stále do slovenského domova, no dnes, dnes to bude konečne profi, pán u gatu ma predsa uistil, že batožina príde so mnou. Prvýkrát s batožinou v Košiciach! Čakám a sledujem jediný pás, ktorý tam je, všímam si ako si všetci berú svoj kúsok nákladu a pomaly odchádzajú. Mojich 50 kg ale zatiaľ nevidím a pás je prázdnejší a prázdnejší až je úplne pustý. Nie som sama, je so mnou pár Francúzov a akísi Íri. Namierim k časti, ktorú dokonale poznám pretože som si u nej zažila pár vyplnených formulárov stratenej batožiny, keď mi milý pán vraví, že sa mi veľmi odspravedlňuje, ale moja batožina zostala v Prahe. Francúzi a Íri nie sú dvakrát nadšení.

"Zostala v Prahe? To je skvelé!!!", odpovedám prekvapená, " To je úžasné!", usmievam sa pretože ten proces poznám. Privezú mi mojich 50 kg priamo na moju slovenskú adresu a ja nebudem zažívať nekončiace schody a plné vlakové stanice, a haly plné ľudí prepotená a udychčaná. Bože, ty si gentleman, ďakujem, že si mi nedoručil batožinu!
Pán v priehradke mi venuje zvláštny pohľad, jeho oči prezrádzajú, že pochybujú, či som v poriadku. Venuje mi presne ten istý pohľad, ktorý mi za pár minút venuje aj môj nový taxikár. Usmievam sa, človeče, radosť z omeškanej batožiny nebola nikdy väčšia a vykračujem ako dáma, len s kabelkou a bez zbytočného nákladu.

" Dobrý deň, slečna, vitajte!", otvára dvere mladý taxikár, usmieva sa, má dokonca uniformu. 
" Odkiaľ letíte? Nedala by ste si vodu? Máte pohodlie? Kľudne Vás zaveziem aj ďalej než na vlak, ste si istá, že Vám nič nechýba? "
Nechýba mi nič, veru, príjemne sa bavíme, o tom kam mierim, odkiaľ prichádzam, aký bol parížsky život, ako sa tam žije etc. etc. Pán je zvedavý a má veľa otázok, usmieva sa a pyšne propaguje taxi službu v ktorej pracuje. " Pocítila ste aj vlnu islamizácie počas toho keď ste tam žila? "
" Pocítila a ešte k tomu ako! Žila som v kamerúnsko-arabskej štvrti, pár krokov od Montmartru, najlepšia štvrť v Paríži. Arabčinu, ktorú milujem tam tak človek začuje na každom kroku a o halvu tam nie je núdza. Viete, u nás sa tá halva a falafel strašne ťažko zháňajú a ja moslimov milujem, najmä moslimské ženy, vlastne v Iráne tiež nosievam hidžáb, tam je to povinné. Korán sa síce v preklade číta ťažšie, viete, on bol písaný ako jedna dlhá báseň, v arabčine zneje recitovanie veršov ukrutne nádherne, no ten náš preklad v porovnaní s poetickosťou arabského jazyka nestojí za moc. Paríž sa mi ale počase zunoval, byrokracia je neúnosná a ja by som v žiadnom meste asi už nedokázala žiť,  len v jednom a to je práve na Blízkom východe. Je u mora, do púšte je to asi hodina autom a hlavne, to mesto zneje modlitbou. A v meste, ktoré zneje modlitbou, tam by som určite vedela občas žiť, preto som sa rozhodla na ten Blízky východ v budúcnosti presťahovať."
Nastane hrobové ticho a pohľad, ktorý mi je povedomý, ten samý pohľad, ktorý mi venoval pán po tom, čo som sa tešila z omeškanej batožiny, sa na mňa díva zase. 

Nevadí! Ja prchlím šťastím, pretože dnes už pocestujem ako dáma a ťažký náklad dorazí sám až k mojim dverám. Shukran, Al-Hakim, si veru gentleman.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Pochod Za spravodlivé Slovensko podporili tisícky ľudí

Organizátori vyzvali na odchod Trnku, Jankovskú, Fica aj Kováčika.

Threema potvrdzuje Kočnerov vplyv na novinárku

Pri Kočnerovi sa opäť ukázala Ruttkayová.

Autorská strana Michala Havrana

Kočner pochopil, čo je štát (píše Michal Havran)

A potom sa pokúsil ním stať.


Už ste čítali?